Popis
Hneď ako sa moja maminka čo len trošku zotavila po pôrode cisárskym rezom, mohla byť hospitalizovaná na oddelenie ku mne. Začal sa tažký boj o pitie materského mliečka. Nemal som vyvinutý sací reflex, takže som nemohol piť materské mlieko z prsníka, ale pokusom z fľaše a zároveň som musel byť sondovaný a pomocou sondy dokrmovaný. Pobudol som v inkubátore 5 dlhých dní. Na šiesty deň ma mohli lekári vybrať z inkubátora do perinky a tak mohla moja maminka so mnou začat cvičit cviky Vojtovej metody, ktoré pomáhaju bábätkám k zlepšeniu motoriky. Nebolo to však jednoduché, pretože som nedokázal nijako dať na vedomie, že na tieto podnety reagujem. Veľkú starosť robila lekárom a mojim rodičom apatia, ktorá všetkých privádzala k veľkým pochybnostiam, či sa môj zdravotný stav niekedy zlepší.
Po troch týždňoch od narodenia sme boli s maminkou prepustení z nemocnice domov. Vedel som piť mliečko z fľaše. Kedže môj príchod na svet sprevádzali ťažkosti, musím byť sledovaný odbornými lekármi ako sú: neonatológ, neurológ, ortopéd, urológ, endokrinológ. Zároveň som pod dohľadom rehabilitačného lekára.
Hoci som na tomto svete ešte len jeden rok, vybojoval som prvé pokroky. Hoci sa môže zdať, že hýbať sa a držať vzpriamene chrbátik a hlávku je jednoduchá vec… nie, nie je! Aby som dokázal urobiť a bežne používať tieto „obyčajné“ pohyby, musím aspoň 3-krát denne cvičiť pomocou Vojtovej metódy, absolovovať pravidelné rehabilitačné pobyty, príjimať veľa podnetov a hlavne NAUČIŤ sa tieto podnety príjimať. Aby sa tak stalo, predchádzať by mali tomu aj iné terapie ako sú oxygenoterapia, ergoterapia, plávanie, hipoterapia a ďalšie. Absolvoval som rehabilitačné pobyty v Martine, ktoré hradí poisťovňa a rád by som absolvoval aj pobyt v ADELI v Piešťanoch.
V tomto čase mi diagnostikovali na genetike Prader-Williho syndróm. Zaostávam v motorickom a mentálnom vývine, mám nezostúpené semeníky, som hypotonik. Všetky tieto príznaky spadajú práve na spomínanú diagnózu.
Mám užasných rodičov a môjho veľkého 5 ročného brata Paľka, ktorí ma nadovšetko ľúbia a urobia všetko preto, aby som napredoval. Môj braček Paľko chce so mnou hrávať futbal, behať a skákať. Verí, že tak ako sa on naučil chodiť, hrať sa, sám jesť, piť, tak sa to podarí aj mne. Už pár týždnov sa dokážem usmievať a vďaka tomu sa do našich životov dostalo slniečko. Snaha mojich najbližších však niekedy, žiaľ, nestačí. Tak ako v iných rodinách, aj v mojej rodine sú finančné prostriedky obmedzené a určené pre fungovanie celej mojej rodiny. Ja však potrebujem omnoho viac.
Svojim príbehom by som rád oslovil všetkých Vás, ktorí by ste mi vedeli akoukoľvek formou pomôcť a mojim rodičom z časti uľahčiť boj o pokroky a kroky v mojom živote, aby som sa mohol dostať do ADELI.
Za Vašu pomoc Vám vopred ďakujem!
Peťko Husanica s rodinou