Popis
Viktor prišiel do ADELI ako DMO a onko pacient, tešil sa veľmi na cvičenie „v modrom obleku“, jeho stav to však nedovoľoval, rehabilitoval na stole. Prognózy, že bude znova chodiť boli mizivé. „Ale nič nebolo definitívne,“ vyhŕkne zo seba Viktor. V ADELI pochopil tú najzákladnejšiu vec: „Že musím chcieť, nesmieš sa vzdávať a upadať. Akoby do mňa implantovali nejaký pohon – neodchádzal som z ADELI síce po svojich, ale tak namotivovaný a nabudený, že som sám tomu neveril.“
V ADELI BOL zatiaľ len 2x, na rovinu pomenuje problém – financie. Žije len s mamou, ktorá je s ním na opatrovateľskom a „ťažko sa dá ušetriť toľko peňazí. Keby aspoň niečo preplácala poisťovňa, náš systém je dosť na hlavu v tomto…“
Počas covidu cvičil doma s mamou, tá mu stále prízvukovala, že raz to dá. Najskôr odložili vozík v byte, musel sa pridŕžať nábytku, stien, neskôr skúšali kratšie vzdialenosti okolo paneláku. Spočiatku používal 4 bodovú barlu, potom 3 bodovú. Vozík sa pred 2 rokmi odložil nadobro. „Je v pivnici,“ smeje sa Viktor.
„V Adeli ma naučili, že musím cvičiť. Bolo to prvé zariadenie, kam som so svojím hendikepom prišiel a budem im tam vďačný do konca života. Že ma naštartovali a nakopli. Rád by som tam prišiel znova, snáď aj s pomocou dobrých ľudí, to raz vyjde,“ usmeje sa 20 ročný Viktor, ktorý si život najnovšie vychutnáva v posilňovni, kde už vyše roka 3x do týždňa cvičí pod dohľadom trénera Štefana Husára. Ten mu navrhol Spartanský víkend. Že to dá, minimálne skúsi. „A dal som. Trojbodovú palicu mal tréner pri sebe, ale ani raz som ju nepoužil, občas som sa o neho podopieral, ale 5 kilometrové preteky som dal bez palice. Bol to zážitok!“
Keď Viktor prišiel do cieľa, z plného hrdla zakričal: „Ešte som neskončil.“ Budúci rok by chcel absolvovať 15 km trať. Viktor je jednoducho víťaz, nielen menom…
