Popis
PODSTÚPILA SOM OVEĽA ŤAŽŠIU SKÚŠKU DOSPELOSTI AKO MATURITA.
Mala som 18. Čakala ma maturita, skúška dospelosti. Život bol farebný a bezprostredný. Žila som aktívny život. Závodne som plávala a tancovala vo folklórnom súbore, organizovala rôzne akcie. Z môjho dnešného uhla pohľadu – riešila kopu malicherností, ako kto si čo myslí, ako vyzerá a podobne, tak ako väčšina rovesníkov. Zaujímala ma najmä škola a športové výsledky. Mala som kopu plánov, vrátane štúdia na vysokej škole. Potom prišlo bežné prechladnutie, infekcia horných dýchacích ciest. Nepomyslela som, ani len na moment, že by mi niečo také zmenilo život. Pred maturitou som nechcela vymeškať ani hodinu a pokračovala som napriek kašľu vo všetkých svojich aktivitách. Neskôr mi začali brnieť nohy a to čo prišlo potom, bol pád na samé dno.
Úplne iná skúška dospelosti akú som čakala. Ako zo zlého sna. Ocitla som sa úplne ochrnutá na ARE v nemocnici. Viete si predstaviť, že ležíte a nedokážete pohnúť ničím, ani jazykom. Celé telo nehybné, oči zatvorené. V hlave vír myšlienok. Čo som urobila zle? Čo sa deje a čo bude? Z očí mi tiekli slzy a dotyky ošetrujúceho personálu, či blízkych má pálili ako žeravé železo. Zmietala som sa v horúčkach a netušila, čo ma čaká.
Skúške vnútornej sily a ochoty bojovať o život ma vystavil Guillianov-Barre syndróm. Ide sa o zápalové postihnutie periférnych nervov, kedy imunitný systém napáda periférny nervový systém, väčšinou po prekonaní hnačky, či infekcie dýchacích ciest. Môže ním ochorieť každý.
VZŤAHY, KTORÉ MA PODRŽALI.
Veľmi mi pomohla rodina, mama, otec, starší brat Mirko. Oporou mi boli lekári na ARE v Uherskom Hradišti. Okrem zdravotnej starostlivosti, mi všetko trpezlivo vysvetľovali a ukazovali svetlo na konci tunela.
AKÁ SOM Z TOHO VYŠLA A ČO BY SOM PORADILA ROVESNÍKOM
Moje telo ešte stále nie je tam, kde by som ho potrebovala mať. Cvičím denne, rehabilitujem a môj cieľ je jediný – dosiahnuť úplnú samostatnosť, postaviť sa na nohy. Síce už dokonca šoférujem, ale bez invalidného vozíka sa nezaobídem. To čo som prežila, bolo nesmierne náročné, ale vyšla som z toho zrelá a s novým pohľadom na život. Dnes by som nebrala na ľahkú váhu chrípku ani duševné preťaženie. Náš organizmus je krehký a záťaž, ktorú si nakladáme nás môže v nečakanej chvíli zlomiť.
Už viem, že to na čom najviac záleží je zdravie. Všetci to vieme, no zabúdame na to. Dnes si dávam reálne ciele a vďaka trpezlivosti vidím pokroky. Tie mi dávajú odhodlanie pokračovať.
PO ČOM NAJVIAC TÚŽIM?
Moje túžby sa za posledné 2 roky zmenili. To čo chcem najviac je zdravie, postaviť sa na nohy a byť úplne nezávislá od pomoci iných. To čo mi pomôže je cvičenie. Cvičím „furt“ to je jediná cesta. Neurorehabilitácie v ADELI Medica Center ma posúvajú za mojim cieľom najrýchlejšie.
Budem vďačná za každé euro pomoci na ceste za mojim snom.
