Popis
A tak som sa vo veku 58 rokov dozvedel svoj ortieľ. Infarkt miechy, resp. odborne povedané ischémia miechy, bez vyhliadky na môj predchádzajúci život. Neveril som, že aj miecha môže zinfarktovať. No stalo sa to práve mne.
V tom momente mi bolo jasné, čo nechcem. Väzenie, nie! Za žiadnu cenu. Už pri spomienke na povysokoškolskú vojenskú prípravu mi naskakovala husia koža. Milujem slobodu a nevedel som prijať, že budem žiť pripútaný na lôžku, či na invalidnom vozíku odkázaný na pomoc. Vedel som, že niečo s tým urobím a moja duša športovca sa zmobilizovala.
Absolvoval som intenzívny rehabilitačný pobyt v zahraničí. Cvičil som 5 hodín denne a prišli prvé výsledky. Rozhýbal som ruky a mohol som sa sám najesť. Pokračoval som v cvičení i doma, každý deň 3,5 hodiny s fyzioterapeutom, cez víkend som svalom dožičil oddych. A prvé úspechy ma naplnili nádejou. Postupne som uveril, že pevnou vôľou, disciplínou a hlavne neochvejnou túžbou chodiť, dosiahnem svoj cieľ.
Môj podporný tím je moja rodina. Za veľa vďačím najmä mojej manželke Beátke, ktorá vidí vo mne hrdinu. Ona bola svedkom toho v akom zlom stave sa nachádzalo moje telo a kam som ho dostal vďaka cvičeniu a odhodlaniu, keď lekári veľa nesľubovali.
V ADELI som už piaty krát. Každý pobyt je pre mňa prínosom, dostávam odbornú pomoc, veľmi oceňujem, že na každom pobyte sa naučím nové cviky a postupy, čo je pre mňa nesmierne dôležité a cítim, že aj vďaka týmto ľuďom napredujem.
Viem čo chcem. Mám cieľ. Na budúci rok budem chodiť, tak ako pred tým!
Držte mi palce, je to drina a neskutočné sebazaprenie. Ale keď sa to podarí mne, som si istý, že sa to podarí každému, kto svoj boj nevzdá, lebo maratón vyhráva ten, kto vydrží bežať najdlhšie.
Čo dodať? Dnes sa mi darí prejsť niekoľko krokov, cvičím s ľahkými činkami, pomaly, za pomoci barlí vyjdem po schodoch. Poďme spolu do toho!
Ďakujem. Želám vám pevnú vôľu a veľa lásky.
Dušan
